Farnosť Hontianske Trsťany

Farské oznamy – 6. Veľkonočná Nedeľa

admin — Sun, 25 Mar 2012 11:00:44 +0000

14.5	pondelok Sv. Mateja, apoštola, sv.	H. Trsťany	18.30	+ Dominik Meňuš, ročná
15.5.	utorok (Votívna omša – V čase sejby)	H. Trsťany	18.30	Na úmysel
16.5.	streda Sv. Jána Nepomuckého, kň. a muč., sp.	Súdovce	18.30
17.5.	štvrtok Nanebovstúpenie Pána, sl., prik. sv.	Súdovce H. Moravce H. Trsťany	16.30 17.30 18.30	Za veriacich
18.5.	piatok	H. Trsťany	18.30	+ Jozef Macho
19.5.	Sobota	H. Trsťany	7.00	+ Jozef a Anna Čerbovci
20.5.	7. Veľkonočná Nedeľa	Súdovce H. Moravce H. Trsťany	8.00 9.30 11.00	Na úmysel Za veriacich

Ø Dnes o 15.00 hod. sa budeme v kostole modliť spievané Loretánske litánie a o 17.00 hod. vás pozývam osláviť Deň matiek do Kultúrneho domu v Hont. Trsťanoch.
Ø V utorok po s. omši pôjdeme v procesii na polia, kde budeme prosiť Pána o požehnanie tohoročnej úrody.
Ø V sobotu bude vo fare stretnutie birmovancov o 16.30 hod. V rámci tohto stretnutia prebehne druhé preskúšanie písomnou formou z katechizmu pre mladých od b. 30 po b. 70.
Ø Taktiež v sobotu o 18.00 hod. budú mať vo fare stretko po 1. s. prijímaní prvoprijímajúce deti s rodičmi.
Ø Na budúcu nedeľu bude zbierka na katolícke masmédiá.
Ø Rodičia, ktorí chcete prihlásiť vaše deti do letného tábora, príďte si pre prihlášky do sakristie.
Ø Po s. omši si môžete vyzdvihnúť v sakristii ďalšiu spoločenskú hru.
Ø Pripomínam zbierku na zakúpenie a osadenie medených žľabov a zvodov na farskom kostole.

Upratovanie:

Ø Súdovce –
Ø H. Moravce – p. Viera Vozárová, p. Monika Kováčová
Ø H. Trsťany –

13. 5. 2012 – Mgr. Andrej Karcagi, admin.

Katechéza – OMŠA JE ZMLUVOU KRVI – III.(9.)

admin — Thu, 26 Jan 2012 06:54:09 +0000

Vzťah človeka s Bohom má presnú formu, isté črty, podmienky, ktoré tento vzťah definujú a ohraničujú. Táto skutočnosť je pre svet ťažko prijateľná, pretože dnes sa pravdy a zákony veľmi subjektivizujú. To znamená, že si podľa seba prispôsobujem napr. náboženstvo. Boh je taký ako to ja cítim. Budem sa modliť ako to mne vyhovuje. A pôjdem do kostola keď to budem ja potrebovať. Toto je veľmi ľúbivé, populistické myslenie, ktoré chce všetko skryť pod falošnú slobodu, vlastné práva a ľudskosť. Tým v spoločnosti vznikajú tisícky právd, pretože každý má tú svoju a ak mi na ňu siahneš, tak ma diskriminuješ, berieš mi slobodu a nerešpektuješ moje práva. Týmto spôsobom si pomaly vytvárame osobný, subjektívny model rodiny, spoločnosti, náboženstva. Chceme tvoriť to, na čo nemáme. Hráme sa na tvorcov, chceme byť ako Boh. Preto je dnes veľmi naliehavé pripomenúť podstatnú pravdu našej viery, a to, že vzťah človeka s Bohom má svoju presnú štruktúru, ktorú mu dáva Boh a nevymýšľa si ju človek. A tento vzťah Božie slovo označuje pojmom Zmluva. Mať s Bohom vzťah znamená uzatvoriť s ním Zmluvu.
Celé dejiny spásy sú dejinami zmluvy. Zmluvy s Abrahámom, s patriarchami, s celým vyvoleným národom. Židovský výraz berit preložili Gréci ako diathéke, aby vyjadrili výnimočnosť tejto zmluvy. Nejde totiž o zmluvu v bežnom ponímaní, kde si obe zmluvné strany sadnú za rokovací stôl, aby podpísali zmluvu. V tomto prípade je aktérom Boh, ktorý vo svojej láske vychádza v ústrety človekovi a sám od seba uzatvára s ním zmluvu. On je aj zárukou jej vyplnenia. Od človeka sa žiada iba viera. V helenistickom práve toto slovo diathéke označovalo úkon, ktorým niekto robí úkon o svojom majetku – testament. To znamená, darca vo svojej dobrote a úplnej slobode rozhodol sa odkázať svoj majetok niekomu, kto naň nemal najmenší nárok. Výraz testament sa potom z latinčiny prekladal dosť nešťastne ako zákon. Toto slovo – zákon – je však bez života, bez potrebnej dynamiky. Zákon je zákon. Ten si tam kdesi stojí a nezaujíma sa o teba, jeho úlohou je iba ťa prichytiť a usvedčiť, že ho neplníš. A tak sme hovorili o Starom a Novom zákone. A keď som sa na náboženstve spýtal ľudí, ako rozumejú tomuto slovu, tí „najučenejší“ to vedeli vysvetliť iba tak, že v prvom prípade ide o hrubšiu knihu, ktorá pojednáva o udalostiach pred príchodom Syna Božieho Ježiša Krista a v druhom o tenšiu, ktorá obsahuje evanjeliá. Ale o dajakej zmluve, ktorú Boh s nami – ľuďmi – uzatvoril v Kristovej krvi…?
Písmo rozlišuje zmluvu a zákon. Boh, keď uzatvára so svojím ľudom zmluvu, táto obsahuje záväzok pre ľud, zachovávať jeho zákon! (Ex 17, 7n; 24, 7; Joz 24, 21-24; 2 Kr 23, 3). To znamená, že tu ide o dve v podstate odlišné veci. Najdôležitejším miestom pre pochopenie toho, čo chceme povedať, je u proroka Jeremiáša (31, 33): „Toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom.“ Zmluva znamená pre nás viac ako zákon! Boh sa zaväzuje, že vyplnenie tohto pre človeka nesplniteľného zákona – miluj Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého – mu dá zadarmo.
Prvá zmluva – Stará zmluva, Starý zákon – bola impulzívna. To znamená jej vyplnenie sa riadilo podnetmi z obidvoch strán. To je to isté, ako keď povie rodič synovi: „Ak nebudeš mať dvojku na vysvedčení, dostaneš bicykel.“ To znamená: prísľub je tu, čakám, aký impulz dáš ty – bude alebo nebude dvojka? Potom budem na ťahu zase ja. Kniha Levitikus, kapitola 26, je nádherným príkladom týchto vzťahov v impulzívnej zmluve: Ak budete kráčať podľa mojich ustanovení – dám vám dážď … ovocie … pokoj v krajine … rozmnožím vás … nijaký meč nevnikne do vašej krajiny …
Naopak, a v tomto je novosť Novej zmluvy, v Novej zmluve, mohli by sme povedať, Boh už nemôže odvrátiť svoju tvár od človeka. Veď by zaprel svojho vlastného Syna, ktorý obetou svojho tela a vyliatej krvi urobil z ľudí svoje Telo. Teraz naopak, záleží na človekovi, či stojí o tento dar. Táto nová zmluva je dokonalá, lebo v Kristovi máme stále prístup k Otcovi (Hebr 10, 1-22). Ježiš je vyplnením prisľúbení a spása sa získava vierou v neho a nie plnením Zákona. On premieňa srdcia ľudí, lebo im dáva svojho Ducha (Rim 5, 5; 8, 4-16). A kto má jeho Ducha, ten miluje tou láskou, čo on. To je nesmierny dar! Preto kresťan môže povedať s apoštolom – som svedok (Sk 2, 32)!
A nakoniec: Ježišova krv kričí! Hebr 12:24 hovorí, že Ježišova „krv volá hlasnejšie ako krv Ábelova.“ Podľa Biblie krv hovorí! Ak chceš rozumieť tomuto veršu, musíš vedieť, čo sa stalo v Knihe Genezis, keď Kain zabil Ábela. Keď sa ho Boh pýta, kde má brata, Kain sa vyhováral, že on predsa nie je strážcom svojho brata. Klamal Bohu. Ale Boha nemôžeš oklamať. V duchovnom svete sú známe aj tie veci, ktoré sa snažíme schovať. Toto bola Božia odpoveď: „Hlas krvi tvojho brata volá ku mne zo zeme“ (Gen 4:10). Boh počul hlas Ábelovej krvi. V Novom zákone sme čítali, že Ježišova krv hovorí hlasnejšie ako krv Ábelova. Ak Boh počul hlas Ábelovej krvi, o to viac počuje hlas Ježišovej krvi. Aké bolo posolstvo Ábelovej krvi? Jeho krv volala po pomste a priniesla do Kainovho života prekliatie. Ale vďaka Bohu, Ježišova krv má úplne iné posolstvo. Jeho krv volá po zmierení a očistení od hriechov. Jeho krv priťahuje požehnanie a ochranu. Keď Izraeliti v Egypte natreli veraje svojich dverí krvou baránka, je napísané, že vyšiel zhubca, aby zabíjal prvorodených, ale „keď uvidel krv, preskočil ten dom.“ Krv má v duchovnom svete hlas. Daj svoj život, svoju rodinu i svoj majetok pod krv Baránkovu. Zostávaj v jeho zmluve a očakávaj od neho zmluvné zasľúbenia. Boh je tvoj zmluvný partner. Jeho slovo stojí na veky, On ťa nikdy nesklame: „Lebo všetky zasľúbenia Božie, koľko ich je, sú v Ňom áno a preto aj skrz Neho amen, Bohu na slávu skrze nás“ (2Kor 1:20).

Katechéza – Omša je zmluvou krvi – II.(8.)

admin — Tue, 27 Dec 2011 14:50:12 +0000

Zmluva znamená, že človeka sa zaväzuje k niečomu, čo presahuje rámec a hranice jeho samého: Kým človek neuzavrie zmluvu, žije pre seba, veci posudzuje podľa toho, či mu prospievajú, alebo nie. Jeho život ničomu neslúži a k ničomu nesmeruje okrem seba samého. Je to život uzavretý do seba v štýle „žijem, aby som žil“. ZMLUVOU sa ale zaväzuje k niečomu mimo seba a to niečo sa stáva nadradeným jemu samému a jeho životu. Veci síce ešte stále slúžia jemu, ale on sám odteraz už neslúži sebe, ale záväzku, ktorý na seba zmluvou prijal a ktorý je nedotknuteľne posvätný. Odteraz „žije, aby slúžil“. (Lk 1, 38: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“) Tento pohľad na zmluvu a záväzok môžeme vidieť na príklade, ktorý je nám, Európanom, blízky: na rytierstve. Človek, ktorý sa stával rytierom, prijímal na seba záväzky, ktoré z tohto stavu vyplývali: chrániť vdovy a siroty, obhajovať právo a zákon, ujímať sa slabších, bojovať za kráľa a za vlasť. Považovalo sa za úplne normálne, že rytier bude pri napĺňaní tohto záväzku nasadzovať svoj život, svoj majetok a svoje zdravie. Považovalo sa za normálne, že ak to bude potrebné, tak zomrie v službe tomuto záväzku. V tom bola rytierska – a šľachtická služba vôbec – ušľachtilosť: Od „normálneho“ človeka, nejakého sedliaka, mazaného obchodníka, či meštiaka ste nemohli očakávať, že ich životy budú slúžiť niečomu veľkému a vznešenému, niečomu viac, než je len ich brucho. Bolo normálne, že títo ľudia idú za svojim osobným prospechom a ak bude treba, nebudú váhať na tejto ceste za prospechom podvádzať, klamať, lichotiť, podplácať, zrádzať, možno i škodiť a vraždiť zo zálohy, alebo naopak zbabelo utekať a zachraňovať si kožu. Šľachtic ale bol viac práve preto, že slúžil – alebo aspoň sa očakávalo, že bude slúžiť – niečomu väčšiemu. Česť, spravodlivosť, vernosť a právo boli niečo, čo mu malo byť drahšie, než majetok, postavenie a život. Očakávalo sa, že ak rytier, či šľachtic dá hoci i len svoje slovo, tak ho splní – bez ohľadu na osobné následky, cenu a námahu.

Isto nás neprekvapí, že toto ponímanie je vlastne iba odrazom kresťanského pohľadu na zmluvu a prioritne na Zmluvu Boha a človeka, spečatenú a uzavretú Ježišom Kristom. Od kresťana sa jednoducho od počiatku očakávalo, že ak raz túto Zmluvu Lásky s Bohom uzavrie, bude pre neho krajne posvätná. Považovalo sa za úplne normálne, že ak bude treba, kresťan radšej obetuje svoju slobodu, majetok, zdravie či život, než aby túto Zmluvu zradil. Presne podľa vzoru Ježiša Krista, ktorý v službe tej istej zmluve „seba samého vydal za naše hriechy, aby nás vyslobodil z terajšieho zlého veku podľa vôle Boha a nášho Otca.“ (Gal 1,4). Svedčí o tom niekoľko faktov z histórie Cirkvi:

Približne až do roku 1000 po Kr. sa v Cirkvi praktizovala zásada, že k sviatosti pokánia je možné pristúpiť iba jeden krát za život. Prečo? Jednoducho preto, že krst (prijímaný hlavne v dospelosti) je Zmluva a teda sa oprávnene predpokladá, že ak raz človek slobodne uzavrie Zmluvu Lásky s Bohom, tak ju úplne samozrejme dodrží a zachová a radšej aj život položí, než by ju zradil a porušil. Povedzme, že ešte tak raz sa človekovi môže stať, že v slabej chvíľke padne… a k napraveniu takéhoto pádu slúžila práve ona jediná svätá spoveď, na ktorú mal v živote nárok. Ale viac krát? Nemožné…! Ak niekto opakovane porušuje Zmluvu s Bohom, ak pred ňou uprednostňuje svoj život, zdravie, majetok, výhody, pohodlie… potom ju vlastne ani nikdy skutočne a opravdivo neuzavrel. Nie je kresťanom… je pokrytcom. Druhým príkladom je spor, ktorý sa prehnal Cirkvou v druhej polovici 3. storočia. Bolo to po skončení krvavého prenasledovania za cisára Décia. Prenasledovanie to bolo krátke, ale krvavé, prvé všeobecné, plošné prenasledovanie kresťanov v Rímskej ríši. Décius vydal nariadenie, podľa ktorého všetci obyvatelia Ríše – muži, ženy, ba aj deti – museli povinne obetovať rímskym bohom. Kto obetoval, dostal potvrdenie. Kto neobetoval, bol mučený. Ak ani potom neobetoval, bol popravený. Mnoho kresťanov zahynulo, mnohí zradili vieru a niektorí volili „strednú cestu“: podplatili sudcov a tí im vydali potvrdenku bez toho, aby tak museli obetovať modlám, alebo naopak podstúpiť mučenie a smrť, respektíve sa skrývať a žiť ako štvanci na úteku. Na pohľad elegantné riešenie. O to viac nás po skončení prenasledovania zarazia dve veci:

- Po prvé, že títo „šikovní ľudia“ sú všeobecne celou Cirkvou považovaní za „padlých“, za ľudí, ktorí zradili a preto odpadli od Cirkvi. O tom sa nediskutovalo. To bol fakt.

- Diskusia – a veľmi razantná – sa viedla o tom, či týchto padlých kedysi-kresťanov, ktorí sa takto vyhli prenasledovaniu, mučeniu a smrti, vôbec ešte možno prijať naspäť do Cirkvi, nezávisle na tvrdom a dlhotrvajúcom pokání, ktoré na znak ľútosti konali! V skutočnosti to ale ani veľmi prekvapujúce nie je. Je to úplne v súlade s predstavou o Zmluve, ktorá je viac, než život, viac než čokoľvek na svete…

Dnes už takéto ozajstné zmluvy vari ani nejestvujú. Namiesto zmlúv sú tu už len „obchodné dohody“, ustanovené preto, lebo sú pre nás prospešné. Už nejde o to slúžiť záväzku, ktorý nás presahuje. Teraz je cieľom, aby záväzok slúžil nám, našim osobným cieľom. Namiesto toho, aby zmluva povzniesla človeka k niečomu väčšiemu, k niečomu, čo prekračuje hranice obyčajného života, namiesto toho sa sama „zmluva“ zaťahuje do nášho súkromného a sebastredného vesmíru, bez toho, aby oslobodzovala… Preto ak dohoda neslúži nášmu prospechu, ak je „nevýhodná“, ako sa to vraví, je tu legitímna snaha zrušiť ju, vyviazať sa z nej… Denne o takýchto snahách počúvame, čítame v novinách a občas aj na vlastnej koži zažívame… Najdlhšie možno koncept opravdivej zmluvy pretrvával v idey manželstva. Ale ani tu už nejestvuje. Rozvod zmenil aj manželstvo na obyčajnú ekonomickú dohodu. A tak môže klinický psychológ Paul Hauck definovať manželstvo takto: „Manželstvo je obchod. Je to firma Pán a Pani XY, s. r. o., ktorá vzniká z obchodných dôvodov. Manželka si najíma muža, aby bol jej manželom, a očakáva od neho isté služby a rovnako si muž najíma manželku a zaväzuje sa, že ju bude milovať, ale len dovtedy, kým bude robiť, čo je pre neho dôležité. Ak jeden zo zamestnancov firmy Pán a Pani XY, nedodržiava dohodu, nastávajú problémy, ktoré sa podobajú štrajku v skutočnej firme. Štrajk môže mať podobu flámu, horúčkovitého nakupovania, tichej domácnosti aj nevery.“ Alebo sa „firma“ jednoducho zruší – rozvedie… Je ešte divné, že v tejto atmosfére už vôbec nechápeme podstatu kresťanskej Zmluvy, uzavretej v krvi? Veď krv už dávno nahradil atrament pečiatok a obetu tela kus papiera…

A tak na Veľkú noc s ľahkým srdcom opakujeme trojnásobné „zriekam“ a trojnásobné „verím“. Veď sú to „iba slová“, tak čo? Ani nás nenapadne po návrate domov zrušiť satelit s nechutnými programami, vyhodiť sud slivovice, predať záhradu, ktorá nás zbytočne opantáva a dať sa úplne a navždy do služby Ježišovi Kristovi, ako by sa to podľa týchto slov dalo očakávať… Zľahčujeme si kresťanský život, ospravedlňujeme svoje hriechy. No a čo? Sme ľudia, nie? A potom, veď je tu spoveď. Stačí prísť, zamrmlať ono „Ľutujem“ – a je to, nie? Vlastne – pravdou je, že drvivá väčšina kresťanov žiadnu Zmluvu s Bohom nikdy neuzavrela: opravdivú Zmluvu, ktorá je viac, než život, než čokoľvek, Zmluvu, spečatenú krvou! Lenže kresťanstvo stojí na Zmluve!!! Práve na takejto Zmluve! Stojí na Zmluve, ktorá je uzavretá v krvi a siaha až po vyliatie krvi. Na jeho samom počiatku stojí výzva: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Mt 22,37). Je to otázka, pýtajúca sa: „Je BOH Tvoj MILOVANÝ? Je stredom Tvojho života? Miluješ Ho viac, ako svoj majetok? Námahu? Čas? Prospech? Svoje peniaze? Viac ako svoje zdravie? Svoju vlastnú krv – svoju dušu, svoj život? Chceš Mu z lásky slúžiť?“ Tak, ako On slúži tebe? Tak, ako On zomiera za Teba? Tak, ako On miluje Teba? Je možno zbytočné opakovať, že práve táto láska je podstatou Neba. Do Neba jestvuje len jediná Cesta. Je ňou Ježiš, ten Ježiš, ktorý hovorí: „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mk 10,45). Objaviť kresťanstvo znamená najprv objaviť túto krajnú Zmluvu Lásky medzi človekom a Bohom. Prijať kresťanstvo potom znamená nájsť odvahu prijať takúto krajnú a všetkému nadradenú Zmluvu a urobiť z nej zmysel svojho života. Kto to ale dokáže… ak len nie človek, zamilovaný do Milujúceho?

OMŠA JE ZMLUVOU KRVI I. (7.)

admin — Tue, 01 Nov 2011 18:08:24 +0000

„Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých.“ (Mk 14, 24)

V tejto katechéze sa budeme venovať jednému z kľúčových pojmov kresťanstva, a tým je nová zmluva. Takto sa označujú aj knihy Svätého písma – Stará zmluva (Starý zákon)/Nová zmluva (Nový zákon). Slová ustanovujúce novú zmluvu vyslovuje Kristus prostredníctvom kňaza počas každej svätej omše a tvoria jadro svätej omše – premenenie: „Vezmite a pite z neho všetci. Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Je to krv novej a večnej zmluvy. Toto robte na moju pamiatku.“

Ak Ježiš hovorí o krvi novej zmluvy, potom musí existovať aj krv starej zmluvy. Aby sme pochopili novú zmluvu, musíme najprv pochopiť starú zmluvu. Tak, ako hovorí Katechizmus: „Nový zákon je skrytý v Starom a Starý je zjavný v Novom.“ Teda tajomstvo hlbšieho pochopenia Novej zmluvy tkvie v pochopení tej Starozákonnej, ktorej uzavretie sa odohralo na vrchu Sinaj potom, ako Židia putovali púšťou po vyslobodení z Egypta. Opis uzavretia tejto zmluvy nájdeme v 24. kapitole Knihy Exodus. Mojžiš tu od Pána dostáva ustanovenia, nariadenia, Desatoro, ktoré prečíta celému Izraelskému národu. Ľud volá: „Všetko, čo hovoril Pán, splníme!“ Potom priniesli obetu a: „Tu vzal Mojžiš polovicu krvi a nalial ju do obetnej misky a druhú polovicu krvi vylial na oltár…. Tu Mojžiš vzal krv, pokropil ňou ľud a povedal: Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami na základe všetkých týchto slov.“ Vidíme tu veľmi silnú paralelu s ustanovením novej zmluvy, ktorá bola uzavretá už nie skrze krv zvierat, ale skrze krv Bohočloveka Ježiša Krista. Ježiš najprv tri roky ohlasuje evanjelium, slová zmluvy a potom na Kalvárii kropí ľud krvou tečúcou z jeho umučeného tela. Ba čo viac, nový ľud touto krvou nie je len kropený, ale túto krv pije: „Vezmite a pite…“.

Uvedomujúc si závažnosť týchto skutočností, mal by nám behať mráz po chrbte a mala by sa nás zmocňovať bázeň pred touto skutočnosťou, pred každým svätým prijímaním. Sme totiž účastnými nie hocakej zmluvy na papieri s podpismi a pečiatkami, ale sme účastní zmluvy krvi, zmluvy spečatenej krvou. A tu niet miesta pre ľahostajnosť, tu niet miesta pre povrchnosť. Tam, kde tečie krv, prestávajú žarty a špás. My sme zvyknutí uzatvárať a vzápätí rušiť zmluvy, niekedy vážne, inokedy falošné. Pozrime sa už len na manželskú zmluvu, ako sa stratila v ľuďoch bázeň pred touto zmluvou, ako často sa dnes manželia vzdávajú tejto zmluvy povyšujúc svoje egoistické šťastie nad akýkoľvek záväzok. Takýto prístup k manželstvu je nebezpečným znamením a varovaním, ktoré ukazuje, že akosi podobne sa pristupuje k zmluve s Bohom.

Ak dvaja Židia uzatvárali zmluvu, stávali sa takmer príbuznými, pokrvnými. Preto sa zmluva spečaťovala krvou, ktorá je symbolom života. Krv jednej a druhej stránky sa spája v jednu krv a vzniká jeden život, puto, spojenie. Teda medzi dvoma zmluvnými stranami vznikal nový život, nové puto, nový vzťah. Keď Ježiš ustanovoval novú zmluvu, zaviedol do nej obrad židovského sveta a použil jeho jazyk. Nakoľko pochopím túto reč, natoľko pochopím slová premenenia v omši.

Omša je slávnostný akt, dôležitý ako prísaha, ba dokonca prekonáva prísahu, pretože predstavuje zmluvné utvorenie nového príbuzenstva, príbuzenstva s Bohom, ktoré ma vedie k nesmierne vážnym novým záväzkom, k zodpovednosti za božský život, už nie za malicherný, egoistický, môj život. Nová zmluva, toto nové puto medzi mnou a Bohom, ktoré sa sprítomňuje a v mojom srdci obnovuje pri každej svätej omši, ma vyvádza von z úzkoprsosti a malovernosti a povzbudzuje ma k darovaní svojho života tomu, ktorý dáva svoj život za mňa.

Slová „na odpustenie hriechov“, je možné preložiť aj „pre odpustenie hriechov“. Tzn., že Ježišova krv nás nielen zaväzuje bojovať proti hriechu, ale nám aj pomáha v boji proti zlu. Ježišova krv je posilnením, protijedom egoizmu, ktorý nás všetkých otravuje. Omša je tak nielen záväzkom proti diablovi, ale nám aj dáva silu, aby sme ho porazili.

Modlitba – Rodičovské požehnanie akýmikoľvek slovami má veľkú silu!

admin — Sun, 02 Oct 2011 12:07:14 +0000

Pane Ježišu, vystri svoju ruku nad moje deti a požehnaj ich. Prosím Ťa, zahrň ich svojím milosrdenstvom a láskou. Zmiluj sa nad nimi, a odpusť im všetky hriechy. Prikry ich svojou Krvou a chráň ich myseľ, srdce i vzťahy. Uzdrav svojou láskou všetky citové zranenia ich sŕdc. Osloboď ich od všetkých vplyvov Zlého. Ochraňuj ich na cestách. Pane Ježišu, v Tvojom mene im žehnám pokoj duše, čistotu srdca a oslobodenie od zlých myšlienok, slov a skutkov. Žehnám im lásku, radosť, pokoj, životnú múdrosť, chuť do modlitby a k plneniu si povinností, srdce plné lásky k Tebe a k ľuďom. Chráň ich v živote pred úkladmi Zlého, pred závislosťami rôzneho druhu a nemravnosťou. Požehnaj ich šťastím duše a všetkým potrebným pre život. Žehnám ich v Tvojom mene, aby boli zdravé duchovne, duševne i telesne, aby prišli do neba s celou našou rodinou.

Pane Ježišu, ďakujem Ti, že si pri nich a že ich žehnáš. Požehnaj i mňa, aby som sa k nim správal/a s Tvojou trpezlivosťou, múdrosťou a láskou. Amen.

Pane Ježišu, Ty miluješ naše deti viac ako my. Veríme, že čokoľvek sa s nimi stane, Ty o tom vieš. Dôverujeme Ti, odovzdávame Ti ich, aby si Ty mohol konať v ich živote – nie podľa našej predstavy, ale podľa Tvojej múdrosti a lásky. Amen.

Katechéza – Omša je memoriál (6.)

admin — Sun, 02 Oct 2011 12:02:39 +0000

Slovo memoriál je nám známe najmä z profánnej oblasti. Je to udalosť, pri ktorej si väčšinou spomíname na významnú osobnosť, ktorá už nežije, ale ktorej celoživotné dielo je hodné spomienky, úcty a vďaky. Ak ide o spisovateľa čítajú sa jeho básne. Ak ide o herca, premietajú sa filmy, v ktorých hral. Spomienky oživujú fotografie a vôbec všetko, čo tu dotyčný zanechal. Akýsi „memoriál“ sa v podstate koná vždy, keď sa v rodine pozerajú fotografie a spomína sa na minulosť. Memoriál sa však dotýka nie len svetských ale aj náboženských udalostí. Už Židia mali svoj memoriál. Tento hebrejský memoriál, ktorý sa konal počas židovskej Veľkej noci, bol náboženský rituál, ktorý pripomínal minulú udalosť z dejín Božieho ľudu (vyslobodenie z Egypta) a pripomínal ju tak, že ju sprítomňoval, privolával na ľud milosti daného historického okamihu, a zaväzoval ľudí k tomu, aby mu zostali verní. A toto nebola len pripomienka historickej udalosti, ale znovu-sprítomnenie slávneho činu, ktorý Boh vykonal vo vyvolenom ľude. Tento memoriál viedol ľud k tomu, aby opätovne prežil onen čin, aby mal na ňom účasť, aby do neho vstúpil a zaviazal sa k novej, hlbšej a živšej vernosti Bohu. Slávny rabbi Gamaliel učil Hebrejov sláviť memoriál Veľkej noci takýmto spôsobom: „V každej generácii sa má človek cítiť tak, akoby bol on sám vytrhnutý z Egypta, a preto sme povinní ďakovať, chváliť toho, ktorý našim otcom a nám vykonal tento zázrak, toho, ktorý nás z otroctva priviedol ku slobode, z utrpenia do radosti, zo smútku do oslavy, z tmy do veľkého svetla, z podriadenosti k oslobodeniu, a preto pred ním spievame „aleluja“.

Počas svätej omše sa premenenie chleba a vína na telo a krv Kristovu končí slovami: „Toto robte na moju pamiatku.“ Presnejší preklad by však znel takto: „Toto robte ako môj memoriál.“ Teda Ježiš vzťahuje veľkonočný memoriál na seba a na dielo, ktoré vykonal. Svätá omša je sprítomnením a privolaním Ježiša a jeho vykúpenia. Tzn., že všetkým, ktorí sa s vierou, ktorá chápe, zúčastnia na omši, udeľuje dar vykúpenia, zmierenia, odpustenia.

To však nie je všetko. Tento Ježišov memoriál nás nie len obdarúva, ale nás aj zaväzuje. Nezabúdajme, že tu sa rodí nová zmluva a zmluva, to je záväzok minimálne dvoch strán. Tak, ako sa Ježiš láme na kríži, čo naznačuje rozlomenie chleba, tak sa každý, kto príjme tento rozlomený chlieb zaväzuje lámať pre bratov. Preto prví kresťania neoddeľovali Pánovu večeru od prejavov lásky voči núdznym bratom. Tu sa sprítomní Ježišovo vykúpenie skrze kňazovu moc a po skončení omše v kostole pokračujeme v omši medzi ľuďmi tým, že im sprítomňujeme Ježišovo vykúpenie skrze skutky lásky.

Preto sa potrebujeme naučiť prežívať svätú omšu. Veľa kresťanov si omšu „odsedí“ alebo „odstojí“, ale Cirkev nás pozýva, aby sme sa naučili prežívať tento memoriál, doslova, aby sme sa „naučili obetovať samých seba.“ Čo to znamená obetovať seba samého?

pripomínať si oslobodenie. Som slobodný, som vykúpený, niet moci, ktorá by bola silnejšia ako moc Eucharistie, ktorú som prijal do srdca.
usilovať sa zomrieť egoizmu vo vzťahu k blížnym.
neprestajne sa prihovárať za svet, Cirkev, pretože aj Ježiš sa neustále prihovára za nás u Otca.
prijať omšu ako záväzok lásky, nie niečo nezáväzné, dobrovoľné. Prijatím Eucharistie začínam mať veľkú zodpovednosť za svet, za ľudí, s ktorými žijem.

Posledná skutočnosť memoriálu je trochu paradoxná. Memoriál vnímame ako skutočnosť dotýkajúcu sa minulosti. Ale zvolanie po premenení („Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“) odhaľuje, že svätá omša nesprítomňuje len to, čo bolo, ale aj to, čo bude. My sme boli vyslobodení, ale, a to všetci veľmi dobre vieme a vidíme, toto oslobodenie ešte nenadobudlo konečnú podobu. Vo svete je stále hriech, bolesť, utrpenie, smrť. Omša však sprítomňuje aj našu budúcnosť, naše definitívne vyslobodenie z moci zla. „Blahoslavení tí, ktorí sú pozvaní na Baránkovu hostinu.“

Memoriál teda pokrýva celé dejiny ľudstva, jeho moc sa rozlieha na našu minulosť, na prítomnosť i budúcnosť. Svätá omša je ako nebeská klenba, ktorá obsiahne každú oblasť nášho života a každého človeka, dokonca aj našich zosnulých, ktorí sú v očistci. Omša je veľké dielo lásky, ktoré treba pre záchranu sveta prežívať so stále hlbšou účasťou.

Katechéza – OMŠA – SPLEŤ SYMBOLOV (5.)

admin — Wed, 30 Mar 2011 16:33:55 +0000

Keďže sme ľudia, čiže telesno – duchovné bytosti, spájajú sa v nás dva svety – telesný (hmotný, viditeľný) a duchovný (nehmotný, neviditeľný). Orientovať sa vo viditeľnom svete je pre nás pomerne ľahké, pretože nám v tom pomáhajú zmysly, ktorými na hmotné veci hľadíme, dotýkame sa ich, cítime ich, počujeme, chutnáme. Ťažšie je to s neviditeľným svetom, ktorý naše zmysly nemôžu zachytiť. A práve preto, aby sme sa vedeli orientovať aj v neviditeľnom svete, pomáhajú nám v tom symboly, teda viditeľné znaky či gestá, ktoré naznačujú či sprítomňujú skutočnosti neviditeľné.

Symboly nie sú čisto skutočnosti náboženské. Denne ich používame v profánnom živote a ani si to neuvedomujeme. Bozk, podanie ruky, potlesk, zakývanie… to všetko sú znaky vyjadrujúce postoj nášho srdca. No najmä vtedy, keď sa chceme dotýkať neba už tu, na zemi, keď chceme komunikovať s Bohom, ktorý je duch a ktorého nemôžeme fyzicky vidieť a dotknúť sa ho, vtedy potrebujeme použiť množstvo symbolov, ktoré nám pomôžu vyjadriť to, čo prežívame ale aj prijímať to, čo nám dáva Boh. Tou najveľkolepejšou formou stretnutia sa s Bohom tu na zemi je spoločný verejný kult, a tým je pre nás, kresťanov, svätá omša. To nás vedie ku skutočnosti, že omša je spleť mnohých symbolov, skrze ktoré vyjadrujeme, komunikujeme našu vieru. Problém nastáva vtedy, keď týmto symbolom nerozumieme a vykonávame ich. Žiaľ, to je bežná realita v našich kostoloch.

Na porozumení symbolu stojí a padá celé moje prežívanie omše. Čím hlbšie chápem daný symbol, tým viac úžitku mi plynie z toho, čo vyjadruje. Čím menej chápem symbolom, tým viac sa na omši nudím, alebo sa z omše stáva pre mňa divadlo, čarovný rituál či bláznovstvo. Keď nechápem omšovým symbolom, som ako analfabet, ktorý dostal do daru krásnu knihu plnú múdrosti. Má v rukách vzácny poklad, ale je mu na nič, lebo nevie čítať. Teda prvou podmienkou živej účasti na omši je naučiť sa čítať symboly, ktoré ma vťahujú do neviditeľného sveta. Druhou podmienkou je vnútorne sa pripodobniť symbolom. Čo to znamená? Symbol je symbolom vtedy, ak sa stotožňuje s obsahom. Napr. pri stretnutí so známym sa môžem na neho usmiať a podať mu ruku, ale pritom by som ho najradšej nestretol. Vonkajšie gesto lásky sa nezhoduje s mojim vnútorným prežívaním. Hrám divadlo, som pokrytec.

Nebudeme teraz rozoberať symbol za symbolom, ale povieme si o dvoch symboloch omše, z ktorých prvý je podstatný a tvorí os celej svätej omše. Os, to znamená, že okolo tohto symbolu sa celá omša točí a k nemu smeruje. Je to PREMENENIE. Premenenie je srdcom omše. Liturgia slova pripravuje na premenenie naše mysle. Obetovanie pripravuje na premenenie naše srdcia. A prijímanie možno nazvať konkrétnym záverom premenenia. Cirkev obklopila tento moment omše obrovskou úctou. Vždy sa vyžadovalo pri premenení ticho. Dokonca tento moment omše zašiel v dejinách až k poverčivosti. V stredoveku sa medzi ľudom šírili reči, že ten, kto sa počas premenenia pozrie na pozdvihovanú hostiu, bude mať dobrú smrť, alebo ak sa niekto napil jedu a pri pozdvihovaní sa pozrel na hostiu, nezomrel. Tieto povery sú minulosťou, ale pozdvihovanie tu zostalo a to práve preto, aby Cirkev zdôraznila veľkosť a vážnosť tohto symbolu, ktorý tvorí os svätej omše. Kňaz vysoko dvíha Ježišovo telo a krv, aby sme všetci s úžasom, údivom, bázňou, láskou hľadeli na nášho ukrižovaného Pána nie do zeme!!!

Druhým najzávažnejším symbolom omše je prijímanie. Ak sa v hebrejskom kulte niekto zúčastnil obetovania, dostal časť obetovaného zvieraťa, a keď sa vrátil domov, jedol ho spolu s celu rodinou ako sväté jedlo. Bolo to skutočné a opravdivé spoločenstvo s Jahvem. Čo je teda prijímanie, na ktorom sa zúčastňujem pri omši? Je to slávnostný záväzok voči Kristovi, že mu dovolím vstúpiť do môjho života. „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ a potom „…má večný život.“ Čiže pri prijímaní sa v nás deje radikálna vnútorná premena. „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ Fascinujúce je, že prijímanie sa nekončí v omši. Prijímanie pokračuje, keď sa po omši vyberieme domov. V omši prijmeme Krista v Eucharistii a po omši ho začíname prijímať v ľuďoch, v utrpení, v životných situáciách, v radosti… Už neprijímam životný osud, náhodu, šťastie či nešťastie, prijímam Ježiša a jeho život, jeho plán so mnou, na svoj život začínam hľadieť Ježišovými očami, myslieť jeho myšlienkami…

Teda môžeme vidieť, že úkony, gestá, symboly, ktoré vykonávame počas celej svätej omše, majú svoj hlboký duchovný zmysel a majú nesmierny dosah na náš každodenný život. Chápanie symbolov vo svätej omši môže podstatne zmeniť môj život. Je však dôležité sa pýtať na zmysel týchto symbolov, nie len automaticky a pasívne vykonávať to, čo som sa niekedy naučil. Amen.

Katechéza – OMŠA – OBETNÁ HOSTINA (4.)

admin — Sun, 27 Feb 2011 09:16:49 +0000

Na úvod by bolo na mieste vysvetliť pojem „obeta“, ktorý sa v náboženskom a teda aj v cirkevnom jazyku používa veľmi často, ale je otázne, nakoľko tomuto pojmu rozumieme, resp. či mu rozumieme správne. Obeta sa po latinsky povie „sacrificium“. Toto latinské slovo sa skladá z dvoch slov – „sacrum“ – „sväté“, facere – „robiť“. Teda obeta znamená robiť niečo svätým. Sväté je to, čo patrí Bohu. Prinášať obetu znamená zriekať sa niečoho a odovzdávať to Bohu. Ale pozor! Prinášanie obety nie je dávanie výpalného, pretože asi toto je jeden zo zdeformovaných obrazov obety – Boh, ktorý nad nami stojí a čaká, že mu dáme niečo, čo nás veľa stojí a čo máme najradšej. A keď mu to nedáme, nesmierne sa rozzúri. Takýto nádych mohli mať pohanské obety, ktoré mali v úmysle, okrem iného, zmierniť hnev božstva, ktorému sa klaňali. Lenže my, kresťania, sme v celkom novej pozícii, ktorú vyjadrujú slová Prvého Jánovho listu: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ Kresťanská obeta je len odpoveď na lásku (obetu) Boha voči nám. Teda nie my sme prví, ktorí Bohu niečo dávajú – obetujú a potom čakajú, že za to dostanú nejakú odmenu – pekné počasie, zdravie, dobrú známku… ale Boh je ten, ktorý nám prvý dáva, on prvý prináša obetu. Boh Otec posiela Boha Syna na smrť za človeka. Toto „poslanie“ bolo pre Otca nesmierne bolestné. Ktorý normálny otec by sa tešil z utrpenia svojho syna? A tak obeta, ktorú väčšinou spájame s bolesťou sa u kresťanov spája v prvom rade s láskou a bolestnosť tejto obety je len prejavom tejto lásky. Prečo pravá láska musí bolieť, ako hovorievala Matka Tereza? Prečo je skutočné milovanie umieraním? Musíme sa pozrieť na naše začiatky. Pred prvým hriechom nebolo utrpenia. Všetko v nás bolo v poriadku, a tak sme dokázali aj milovať s ľahkosťou. Po hriechu prvým rodičov sa naša prirodzenosť porušila a my sme začali porušene milovať. Láska v nás zostala, ale sa porušila. Začali sme milovať zvrátene a nezriadene. Preto je láska k Bohu a človeku často spojená s bolesťou, pretože sa pri takejto láske zriekame iných „lások“ a to nás bolí. Je to ako keď sa alkoholik alebo narkoman lieči a zrieka drogy. Je to bolestné, trpí pri tom duša i telo. Len obeta môže zjaviť lásku. Obeta je najdokonalejším zjavením lásky – obeta do krajnosti – smrť do krajnosti. Obeta je milovanie sprevádzané bolesťou.

Aký je teda zmysel obety vo svätej omši? Ako bolo povedané, Boh sa nám prvý obetuje, dáva v Ježišovi Kristovi a my, vstupujúc do tejto Božej lásky, prinášame obetu. Naše vstúpenie do Božej lásky je obetou!!! Prečo? Pretože ak chceme vstúpiť do tejto lásky, musíme zanechať alebo dať správne miesto iným láskam vo svojom srdci – a to bolí! Preto najväčšie prikázanie znie: „A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou!“ (Dt 6,5) A druhé: „Miluj svojho blížneho ako seba samého!“ (Lv 19, 18) Toto je základ obety – odovzdať seba do Božej lásky. Prakticky to vyzerá takto: Od Boha ako od Stvoriteľa dostávame pokrm pre pozemský život – chlieb a víno. My to prinášame Bohu späť, čím vyjadrujeme, že mu odovzdávame to, na čom je náš život závislý, a teda odovzdávame mu svoje život ako taký. Vyjadrujeme tým, že všetko, čím sme a čo máme patrí jemu a len jemu. Ale tu to nekončí. Boh tieto dary nielen prijíma, ale ich aj premieňa, a to nie na niečo chutnejšie ale na seba samého. Už nám nedáva len pokrm zo zeme ale pokrm priamo z neba. A my sa na omši sýtime týmto pokrmom, a týmto úkonom sa dostávame do vnútorného života Boha, do intímneho života Boha. Týmto spôsobom nás Boh skrze Krista, s Kristom a v Kristovi celkom vťahuje do svojho života, ktorý sa odohráva v Najsvätejšej Trojici.

My si na svätej omši sadáme za jeden stôl s Bohom. Tak, ako si Ježiš rád sadal za jeden stôl s mýtnikmi a hriešnikmi, tak si rád sadá za stôl aj s nami. Sedieť s niekým za jedným stolom znamená vytvárať s ním jednotu, zdieľať jeho život. Asi by bolo trápne, keby ste na hostinu pozvali priateľov a kým vy by ste jedli voňavé a prepečené bifteky, hosťom by ste naservírovali ryžový nákyp. Toto nie je Ježišova obetná hostina. Na omši jeme všetci ten istý pokrm, tzn. prijímame jednu, tú istú, spoločnú lásku, akou sa miluje Otec, Syn a Duch Svätý, nie menšiu, druhotriednu. Ježiš to jasne hovorí v Jn evanjeliu: „Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.“ (Jn 17, 23) „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.” (Jn 17, 26).

Obeta teda nie je utrpenie. Obeta je láska, ktorá sa na tomto svete môže zjaviť len v utrpení a zomieraní. Takáto láska je silnejšia ako smrť, pretože láska je sám život. Amen.

Katechéza: OMŠA – RODINNÁ HOSTINA

admin — Sun, 30 Jan 2011 08:25:40 +0000

Nepoznám nikoho ľudskejšieho ako Boha. Tak si zamiloval všetko ľudské, že z tejto nesmiernej lásky sa stal človekom. Nestačilo mu prebývať medzi ľuďmi ako v SZ, jeho láska ho hnala stať sa jedným z nás (porov. Jn 1, 14a). Nestačil mu dokonalý súcit s našim biednym stavom (porov. Ex 3, 9), on sa dosýta nasýtil tejto biedy (porov. Iz 53, 11). A tak si Ježiš, ako pravý Boh a pravý človek, použil veľa toho nášho, bežného, obyčajného, ľudského, nám blízkeho na to, aby skrze ľudské zjavil božské. Jedným z týchto znakov je rodinná hostina.

Svätú omšu si asi najčastejšie predstavujeme ako obetu. Ale ťažko pochopíme omšu ako obetu, ak ju skôr nepochopíme ako hostinu, rodinné stolovanie. A nepomôže nám ani obraz hostiny, pokiaľ sme rodinnú hostinu, stretnutie okolo jedného stola nezažili doma. Preto je veľmi dôležité stolovať ako rodina, spoločne, aspoň v nedeľu a cez veľké sviatky, pretože takéto vytváranie spoločenstva má veľký vplyv na rodinný život a vývin osobnosti človeka – najmä detí. Nie sme anjeli, teda čisto duchovné bytosti. Sme ľudia, telesno-duchovné bytosti, a tak sú naše životy veľmi úzko zviazané s telom a jeho potrebami. A jednou z najzákladnejších ľudských potrieb je prijímanie potravy, jedenie. Bez jedla zomierame. Je to nevyhnutná ľudská potreba, teda je to niečo bytostne ľudské, niečo, čo sa dotýka každého človeka, čomu rozumie každý človek. Či chceme, či nechceme, sme s pokrmom veľmi prepojení. Nejde tu len o akési nasýtenie žalúdka hocičím. Od toho, čo jeme, závisí náš zdravotný stav, náš ľudský pach, naša nálada, pocity. Dobré jedlo pripravené z lásky, jedené v dobrom prostredí s príjemnými ľuďmi dokáže vytvoriť pôsobivú atmosféru, ktorá nás značne ovplyvňuje. Pri jedle sa odohrávajú aj dôležité politické rokovania, uzatvárajú sa obchody, alebo sa diskutuje. Tie najdôležitejšie štátne otázky diplomacia často rieši pri veľkých hostinách delegácií. Pri dobrom jedle sa budujú vzťahy, sme uvoľnení, komunikujeme, dávame sa jeden druhému. A túto ľudskú psychológiu Ježiš veľmi dobre pozná. Preto celé slávenie jeho diela zachraňujúcej lásky zameral na hostinu.

Nemožno opomenúť našich starších bratov vo viere – Židov, pretože kresťanstvo vychádza zo židovstva. Židia slávili Paschu, v našom zmysle svätú omšu, nie v chráme, ale doma, v rodine. Miesto, v ktorom sa má odohrávať omša je rodina, spoločenstvo ľudí, ktorí sa poznajú a milujú. Anonymita tu nemá miesto, pretože ona robí z omše chladný obrad, na ktorom sa nudím a ktorému nerozumiem. Na jednej strane malé cirkvi a sekty získavajú veľa duší, pretože sú viac rodinou ako my. Na druhej strane Satan rodiny rozbíja, aby sme nemali ľudskú skúsenosť usporiadanej rodiny, pretože potom nebudeme rozumieť ani svätej omši ako rodinnej hostine.

Kresťanský kostol má svoj počiatok v rodinnej izbe, vo večeradle. Nie je to chladná úradná miestnosť, ale „Otcov dom“ (porov. Jn 2, 17), hovorí Ježiš. Je to už predobraz neba: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.“ (Jn 13, 2) Fascinujúci je fakt, že pokým v Jeruzalemskom chráme bola veľsvätyňa, do ktorej mohol vstúpiť len veľkňaz a to raz v roku, v kostole nie sú oddelené, vyhradené neprístupné miesta na tento spôsob. Všetci máme prístup k oltáru. Všetci môžeme prísť k stolu a jesť spolu s Bohom, nie len tí „vyvolení“. Chrámová opona sa roztrhla (porov. Lk 23, 45) a my skrze Božie telo pristupujeme k Otcovi: „A keď máme, bratia, smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, ²⁰ tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo, ²¹ a keď máme veľkňaza nad Božím domom, ²² pristupujme s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou.“ (Hebr 4, 19-22) A k takémuto vnímaniu a prežívaniu svätej omše nás vedie Duch Svätý, ktorý je Duchom synovstva. Tu sa dostávame k jadru, ku kľúču prežívania svätej omše ako rodinnej hostiny – Duch synovstva. Rodina je rodinou vtedy ak v nej vládne Duch synovstva. Ježiš sa modlí vo veľkňazskej modlitbe pred svojim umučením: „Spravodlivý Otče,…ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“ (Jn 17, 26) A tu sa nám zrazu otvára celkom nový svet. Sme prijatí do Ježišovho synovstva: „…choď k mojim bratom a povedz im: vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“ (Jn 20, 17) Len v tomto Duchu sme schopní naplno prežívať SO. Často pozývajme Svätého Ducha do svojho života, do svojho srdca, starostí, lebo on v nás vzbudzuje detinskú dôveru k Bohu: „⁶ Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: “Abba, Otče!” ⁷ A tak už nie si otrok, ale syn…“ (Gal 4, 6) Tento fakt má nesmierne dôsledky pre náš život. Niet kresťanstva bez Duch synovstva, ktorý je Duchom lásky, blízkosti a dôvery. Tento Duch vyháňa strach (porov. Rim 8, 15) a dáva nám moc a právo synovstva. Tí, ktorí prijali Ježiša za Pána svojho života majú moc stať sa Božími deťmi (porov. Jn 1, 12). Je to nesmierna výsada a celkom nový stav, v ktorom sa ocitá duša po krste – Božie detinstvo. Čím viac Duch Svätý – Duch synovstva prebýva a koná v nás, tým plnšie prežívame svätú omšu a tým väčší úžitok z nej máme.

Farská knižnica

admin — Mon, 10 Jan 2011 19:31:58 +0000

Od januára 2011 je pre všetkých farníkov k dispozícii farská knižnica. Knihy si môžete požičať po každej sv. omši u nášho vdp. farára. Aktuálna ponuka titulov je uvedená v sekcii “Farská knižnica”.